Jozef Jankovič

1937-2017

Narodil sa v Ilave, zomrel v Bratislave. Študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Kostku.

Bol vedúcou osobnosťou moderného slovenského sochárstva – debutoval začiatkom šesťdesiatych rokov non-figuratívnym prológom v okruhu Konfrontácií, kde sa zaoberal štrukturálnou grafikou, reliéfom a sochou. Vtedy začal zapájať do svojich diel nájdený predmet a rozpracoval techniku asambláže. Pred polovicou šesťdesiatych rokov znovu objavuje ľudskú formu, ktorá do jeho diela vstupuje v odcudzenej a deformovanej forme. Jeho charakteristický brutálny figurálny štýl ako výsledok originálnej syntézy podnetov pop-artu, novej figurácie a nového realizmu vrcholí v druhej polovici šesťdesiatych rokov. V jeho tvorbe sedemdesiatych rokov našli svojský ohlas konceptuálne východiská a postupy. Problém ľudskej telesnosti vo svojej tvorbe prezentoval v odvodenej, neautentickej a deformovanej podobe, morálnym apelom dokázal metaforicky zovšeobecniť existenciálne traumy moderného človeka i aktuálne spoločensko-politické kontexty. Počas normalizácie bol vylúčený z výtvarného diania a aktívne fungoval na neoficiálnej scéne, venoval sa „malým“ formám: kresbe, šperku a ako jeden z prvých na Slovensku systematicky tvoril v oblasti počítačovej grafiky, od osemdesiatych rokov sa znovu vrátil k veľkorozmernej i komornej soche a reliéfu. Jankovičovo celoživotné dielo je monumentálnym podobenstvom o človeku, o drámach jeho individuálneho a spoločenského údelu, o odcudzení sebe samému i totalitnej moci v jej najrozmanitejších podobách.

Jeho diela sú reprezentatívne zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Národnej galérie v Prahe a ďalších súkromných a verejnoprávnych zbierkach doma aj v zahraničí. Ako jediný slovenský sochár je zastúpený v zbierke súčasného umenia E.P.A.D. pod holým nebom, v supermodernej štvrti La Defénse v Paríži.