Narodila som sa pred 40 rokmi ako zdravé dieťa. Pred nástupom do piateho ročníka som začala vracať, nemohla som jesť, ani chodiť. V nemocnici som strávila niekoľko mesiacov. Po roku som absolvovala transplantáciu srdca, pretože moje problémy boli spôsobené zlyhávaním srdca. Potom sa zdalo, že sa všetko vracia do normálu. Základnú školu som skončila spolu s mojimi spolužiakmi. Nastúpila som do gymnázia a vo štvrtom ročníku som sa prihlásila na Právnickú fakultu UK v Bratislave. V osemnástich rokoch som začala slabnúť. Nevládala som zájsť pešo do školy, ani nastúpiť do električky. Lekári zistili, že trpím progresívnym nervovosvalovým ochorením. Na promóciu som dostala svoj prvý mechanický vozík. Odvtedy sa progresia ochorenia prejavila naplno. Najskôr som prestala chodiť, potom som nevládala už ani stáť, prestali ma poslúchať ruky, moje dýchacie aj prehĺtacie svaly. A tak dnes stravu prijímam cez PEG a som napojená 24 hodín na neinvazívnu ventiláciu. A aby toho nebolo málo, zlyhali mi obličky. Už 11 rokov chodím na dialýzu. Napriek tomu milujem život, môjho obetavého muža a rodičov. Pracujem v Organizácii muskulárnych dystrofikov v SR. Špeciálne upravený elektrický vozík je moja jediná šanca na samostatný pohyb. Tento rok by sme chceli mať s mojím mužom po 14 rokoch svadbu. Bez vozíka však na svadbu nemôžem ani pomyslieť.
