Názov výstavy Pavilón šeliem odkazuje na fakt, že divokosť síce môže byť na dosah, ale nikdy k nej nemáme plný prístup. Často sa zdá, že je za sklom ako zvieratá v zoo. Nikdy si nemôžeme byť istí, či nie je len nedosiahnuteľnou ilúziou. Ženské postavy na obrazoch sa so šelmami hrajú, objímajú, milujú, jazdia na nich. V ďalšej fáze sa na ne menia, ľudská postava splýva so zvieracou a táto vízia môže byť príťažliva, groteskná, alebo aj desivá. Ambivalencia vzťahu medzi vedomým “ja” a temnou divokosťou je vyjadrená v dielach, ktoré sú na hranici figurácie. Škvrny zvieracieho kožucha vynárajúce sa z temného pozadia, kde nemožno rozoznať nič konkrétne. Svet stráca obrysy, sny sa miešajú so skutočnosťou, “ja” so zvieraťom. Vyvrcholením sú potom surrealistické “chlpaté” obrazy-objekty, ktoré sú spojením živočíšnosti s umelosťou a sú rovnako lákavé, ako strašidelné.
