Anna a Soňa sú moje dve úžasné dcérky. Ako prvá prišla na svet Anička, ktorá má momentálne takmer tri roky. Hneď po narodení sa na nej lekárom niečo nezdalo. Bola veľmi slabá, nemala sací ani prehĺtací reflex. Mali podozrenie na rôzne choroby – SMA či Prader-Willi syndróm. Našťastie, ani jedna z nich sa nepotvrdila.
V nemocnici strávila Anička mesiac, následne sme si ju konečne mohli zobrať domov. Bola však slabá, neusmievala sa a na okolie reagovala len mierne. Chodila na vaničkovanie a skupinové plávanie. Po ťažkom boji si napokon vodu veľmi obľúbila. Cvičili sme tiež Vojtovu metódu, jej výsledky boli ale minimálne. U dcérky dokonca nastal regres a ostala ležiaca, nekomunikovala s okolím, nemala chuť sa hrať. Pohyb bol pre ňu doslova trápením. Vedeli sme, že takto to už ďalej nemôže ísť. Až kým nemala rok a dve mesiace, nebol u nej vidieť žiaden posun. Potom však s ňou začala trikrát týždenne cvičiť doma fyzioterapeutka. Po malých krôčikoch začala napredovať a ako dvojročná dokázala prekonať aj významný medzník, akým je štvornožkovanie. Ďalšie napredovanie sťažuje, že je hypotonická a obézna, a to aj napriek tomu, že dodržuje prísne diéty.
Aktuálne navštevujeme rôzne rehabilitačné centrá. Najväčšie pokroky bolo vidieť po pobyte v HENDI CENTRE, kde sa venovali nielen hrubej motorike, ale aj jej spastickému jazyku. Vďaka tomu dokázala Anička povedať svoje prvé slová. Mladšia dcérka Sonička má desať mesiacov. Pôrod nebol najľahší, lekárom sa ju, našťastie, podarilo zachrániť. Má taktiež svalovú hypotóniu, ako aj iné abnormality. Vďaka neustálym cvičeniam sa nám darí posúvať ju dopredu. Už sa napríklad dokáže prevaľovať, čo je neuveriteľné, pretože do štvrtého mesiaca nevedela ani zdvihnúť nožičky.
Dcérky navštevujú lekárov pravidelne, avšak žiadna záverečná diagnóza v ich prípade zatiaľ nie je známa. Obe potrebujú pravidelne rehabilitovať pod odborným vedením. My ako rodičia robíme všetko pre to, aby sa raz dokázali o seba postarať a – ak by to bolo možné – dobehli svojich rovesníkov. Zdravotná poisťovňa svalovú hypotóniu nekvalifikuje ako diagnózu, preto všetky výdavky sú na našich pleciach. Celú situáciu nezlepšuje fakt, že manžel bol operovaný a musel z práce odísť. Týmto ďakujeme všetkým, ktorí sú ochotní nám podať pomocnú ruku a ktorým nie je náš osud ľahostajný.
